Cestovanie bolo vždy čosi, čoi prirodzene patrilo k môjmu životu. Nemala som ani pol roka, keď ma rodičia zobrali na prvú stanovačku. Postupom času som s nimi navštívila všetky významnejšie hrady a zámky na Slovensku a, samozrejme, prechodila väčšinu Tatier. 

Myslím, že prvýkrát precítila krásu okamihu, ktorý na chvíľu ostal stáť, počas tichých minút na Kriváni, s horúcim čajom z termosky v jednej a studeným chlebom s paštétou v druhej ruke. Podomnou sa rozprestierali skaly, oblaky a ďaleko v údolí svietilo slnko na domy v podtatranských dedinách.

Bol som, videl som – nespoznal som

Počas mojej londýnskej etapy som žila na zdieľaných podnájmoch s ľuďmi z celého sveta. Najviac mi utkveli v pamäti veselí a hluční Austrálčania. Prichádzali do Británie preto, aby po dvoch rokoch pobytu získali britský pas, s ktorým mohli precestovať celú Európu predtým, než sa vrátia domov, kde sa usadia, založia rodiny a rozbehnú kariéry. 

Títo takzvaní “bekpekers” z opačnej strany zemegule mohli to, čo som nemohla ja, Európanka z východného bloku. Mohli cestovať bez obmedzení po celej Európe. Vďaka trojmesačnému cestovnému lístku na celoeurópsku sieť vlakov sa hravo presúvali z Berlína do Zurichu, z Zurichu do Milána, z Milána do Paríža a odtiaľ ešte do Madridu, Barcelony a bohvie kam ešte. Ja som trčala v Londýne a upratovala. 

Keď sa skupinka “bekpekerov” vrátila z Európy do Londýna, mali pocit, že videli celý svet. Občas ale niekto z nich zablúdil aj do “východnej” Európy, do miest, ktoré som poznala. Na moje veľké prekvapenie som zistila, že mesto síce navštívili, mohli si ho odškrtnúť v cestovateľskom denníku, ale … nespoznali ho. 

Zájazd? Nie, ďakujem! 

Podobnú chybu ako austrálski “bekpekeri” sme urobili aj my s manželom pri kúpe poznávacieho zájazdu Pobaltím. Videli sme Vilnus, Rigu aj Talin, plus niekoľko zastávok pri turistických destináciach medzi nimi, prebehli sme Helsinkami. Z výletu máme niekoľko tak absurdných historiek, že ich kvôli záchvatom smiechu ani ja neviem celkom kultivovane a súvisle dopovedať, ale nebolo mi vtedy všetko jedno.

Šesť dní na cestu z Bratislavy do Helsiniek a späť bolo zúfalo málo. Momenty, ktoré som si na výlete užila boli len tie, keď som sedela v kaviarni, pila kávu, pozorovala ruch okolo seba a predstavovala si, aké asi je žiť v tom meste a chodiť do tej kaviarne po práci s kamarátkami. A ešte keď sme vedúcemu zájazdu utiekli pri jednej hygienickej prestávke, aby sme si pobehali v Baltskom mori. 

Pamiatky verzus zážitky

V Londýne som ľutovala davy turistov stojacich aj pol dňa v rade, aby mohli vstúpiť do Múzea voskových figurín či Múzea Sherlocka Holmesa. Áno, musí to byť fascinujúce, ale … keby sa prešli dvadsať minút peši, mohli sa vyvaliť na trávu v Hyde Park, ešte bližšie mali Regent’s Park, ktorým sa mohli prejsť do fascinujúcej štvrte Camden Town a tam zažiť skutočný mix kultúr, hudby a jedla z celého sveta. 

V Prahe mi tiež prišlo zaujímavejšie člnkovať sa na Vltave alebo sa prechádzať po Vyšehrade, než stáť v dlhočiznom rade pred Katedrálou sv. Víta alebo sa tlačiť pred orlojom.

Pomalý turizmus 

V roku 1986 novinár Carlo Petrini spustil boj proti otvoreniu pobočky rýchleho občerstvenia na Piazza di Spagna. Jeho cieľom bola ochrana talianskej gastronómie, kultúry a životného štýlu. Od tohto okamihu však začalo rásť hnutie slow food, ku ktorému sa hlási množstvo ľudí, ktorí odmietajú úchytkom jesť narýchlo pripravené jedlo. 

Postupom času sa ku slow food pridala aj slow fashion. Móda zameraná na trvácnosť, etiku a ochranu prírodnych zdrojov. Menej je viac a na kvalite záleží. Nadčasové, kvalitne ušité kúsky umožňujú svojim nositeľom venovať svoj pozornosť a prostriedky aj iným oblastiam života ako premýšľaniu, čo si ráno oblečú. 

Slow food a slow fashion nasledovali trendy ako minimalizmus, disfrutalizmus, esencializmus a kopu iných filozofií s jedným akcentom. Šetriť sily, čas, energiu. Prežiť, premyslieť, precítiť. Spomaliť. Bolo len otázkou času, kedy sa objaví aj slow travel. Pomalý turizmus. Pomalé cestovanie.

Ako a prečo cestovať pomaly 

Princíp slow travel je založený na tom, že nemusíte vidieť všetky pamiatky. Prejdite sa do ulice mimo hlavný bulvár, sadnite si do miestnej kaviarne a objednajte kávu s koláčom. Prejdite sa po miestnom parku, navštívte ranný trh a večerný koncert. Na večeru zájdite do reštaurácie, ktorú ste objavili v bočnej uličke a ochutnajte miestnu špecialitu. 

Nebojte sa zoznámiť s miestnymi ľuďmi. Verte mi, že z takého výletu budete mať viac naplňujúcich spomienok, ako z maratónu po turistických pamiatkach. A ešte jedna vychytávka. Na pomalé cestovanie je ideálne vybrať sa na výlet nielen mimo hlavných ulíc, ale aj mimo hlavných turistických sezón. 

Tekov

Do regiónu označovaného historicky ako Hont sme sa s manželom prisťahovali z Bratislavy v roku 2015. Pre túto zmenu sme sa rozhodli po dlhých rozhovoroch a ku rozhodnutiu došlo tak nejak prirodzene, keď sa aj okolnosti v našom živote utriasli do podoby, ktorá nám presťahovanie umožnila. 

Z mesta som sa chcela odsťahovať, pretože som nevidela inú možnosť ako zladiť naše osobné a pracovné životy. Ako tráviť spolu viac času. Nežiť na dlh. Žiť vnímavo, pomalšie, zdravšie a slobodnejšie. 

Ponoriť sa do pomalého tempa bolo oslobodzujúce. Pre návštevníka našich krajov, Hontu aj susedného Tekova, však môže byť pomalé tempo, ktorým tu žijeme, prekvapením. Nech sa páči, usaďte sa, okoštujte pohár dobrého tekovského vína a spomaľte. Niet sa kam ponáhľať. 

Múzeum v Želiezovciach nikam neutečie. Pukanecké moruše a levické pivnice či hrad tiež už pár stoviek rokov stoja na svojich miestach. Skalné obydlia v Brhlovciach na svojich návštevníkov čakajú rovnako trpezlivo. Aj vína od vinárov z Terroir Tekov najlepšie chutia pomaly. 

Ak chcete, môžete mestečká a obce obehnúť autom za jeden deň. Ale prečo by ste to robili?