Poprad. Remeselné pivovary pod Tatrami

Z času na čas opustíme kraj vína a pálinky a pod ostrými štítmi Tatier, kde sa podľa známej pionierskej pesničky v zime v lete belie sneh, berieme do ruky krígeľ piva.

Pivo

Pivo údajne pochádza z Mezopotámie. Možno si pamätáte zo základnej školy, že tam žili Sumeri, ktorí vynašli koleso. Staroslovenský názov pivo označuje “nápoj najobyčajnejší a najrozšírenejší”. A podľa mňa aj najzdravší. Okrem alkoholu obsahuje množstvo látok, z ktorých pre ľudské zdravie významné sú draslík, sodík, vápnik, fosfor, horčík, kremík, thiamin, riboflavin, vitamín B6, niacin a kyselina listová. Pivo má vyváženú hodnotu iontov, minerálnych látok, vitamínov a pollyfenolov s antioxidačným účinkom. Obsahuje horké chmeľové látky, ktoré majú pozitívy vplyv na vylučovanie žlče, ktorá zase podporuje trávenie. Práve pre túto horkastú chuť ľudia pivo milujú alebo nenávidia.

Remeselné pivovary na Slovensku

V 40-tych rokoch 19. storočia existovalo v Uhorsku približne 300 pivovarov. Väčšina z nich sa nachádzala na území dnešného Slovenska. Tieto malé prevádzky postupne zanikali v dôsledku nástupu továrenskej veľkovýroby a nových technológií ako elektrifikácia, chladenie, mechanizácia. Pivovary nahradzovali drevené kvasné kade kovovými a železobetónovými a zavádzali aj elevátory, transportéry a linky na čistenie, plnenie a etiketovanie fliaš.

Svoju rolu v ďalšom vývoji pivovarníctva zohrali aj spoločenské a politické zmeny. Počet pivovarov na území Slovenska sa do konca 19. storočia znížil na 50.

Vyčistiť zuby a spať! 

Pôvodný názov popradského pivovaru bol Erste Zipser Dampfbrauerei und Mälzerei, A. G. in Poprad (Prvý spišský parný pivovar a sladovňa, účastinná spoločnosť v Poprade). V roku 2016 bol pivovar po 200 rokoch existencie definitívne zbúraný.

Nasládle arómy unikajúce komínom sladovne obšťastňovala obyvateľov Popradu hádam až do roku 2011. Kto nezažil, netuší o čo prichádza. Okolo roku 1999 sa popradský pivovar dostal do pozornosti médií vďaka Milošovi Zemanovi, ktorý pri ktorejsi papalášskej návšteve prehlásil, že pivo Tatran je dobré tak akurát na rozpúšťanie zubných protéz. Pche, to ešte nepil Kamzík!

Punk is not dead

Ako podtatranskí pankáči sme si z výrokov pána Zemana ťažkú hlavu nerobili a pokojne sme  to naše pivo pili. Komu nechutilo, prekladal zelenou alebo borovičkou.

V časoch, keď prvé mobily o veľkosti tehly odvážne vydúvali vrecká prvých podnikateľov, mali sme namiesto mien prezývky, návšteva krčmy nahrádzala Facebook, Google, Spotify a wikipédiu, vlastne aj obchod s oblečením, knižnicu, a tak trochu aj psychiatriu. V princípe sa dá hovoriť o zdieľanej ekonomike, pretože sme si požičiavali a vymieňali tovary ako od kazety obľúbených kapiel a metalové tričká z Maďarska, knihy a vlastnoručne vyrobené odznaky z pivových vrchnákov.

Jednou takou krčmou bol Zvonček. Keď Zvonček zatvorili, chvíľu sme blúdili ako bezprizorné ovce bez pastiera, kým sa nesformovalo nové miesto, v ktorom mal pokračovať život. Nič tak výrazné ako práve Zvonček si však nepamätám.

Minipivovar TATRAS

Keď som zaregistrovala, že v priestoroch bývalého Zvončeka vznikol Minipivovar Tatras, s penziónom a pivnými kúpeľmi, považovala som to za sympatickú symboliku. A tak som sa po viac ako dvadsiatich rokoch vrátila do na nepoznanie zmenených priestorov.

TATRAS je minipivovar umiestnený v rekonštruovanom nemeckom meštianskom dome postavenom v roku 1731 Jacobom Emericim. Dom mal právo varenia piva a pálenia alkoholu. Dnes, namiesto charakteristického smradu z piva, cigariet a mokrej mramorovej dlážky, na ktorú z kanád vytekal sneh zmiešaný s posypovou soľou, nás privítala vysvietená vybielená chodba s vysokou klenbou a nástenkami s podrobnosťami o histórii miesta, na ktorom sa nachádzame.

 

 

Foto: Henrieta Scholtzová

Barová pasáž je samostatná dlhá miestnosť, z ktorej vedú vchody do salónikov nazvaných Pivo-nica, Pivo-banka, Likérka, Komôrka, Galérka, Záhradka a Hudobka. Každá miestnosť ponúka neveľký počet miest na sednenie, takže návštevníka neobťažuje hluk a interiér je ladený podľa názvu miestnosti. Medzi barovou pasážou a Záhradkou je presklená stena, ktorá ponúka pohľad do výroby piva.

Hoci návštevníci sedia mimo výčapu, pivo prichádzalo na náš stôl v pravidelných intervaloch. Na výber bolo 11 druhov, takže sme si nechali pri výbere poradiť od priateľov, ktorí to tam poznajú. Hoci ma lákalo vyskúšať Sto hrmených, Pánabeka a iné recesisticky nazvané pivká, bola som veľmi spokojná so Zvončekom, a ešte viac s horkým Tatrášom. A keďže pri pive trávi, tak sme uvítali aj možnosť zobkať pražené osolené zrniečka jačmeňa, kým nám ochotný personál prinesie pivovarnícku dosku plnú plátkov rôzneho mäsa, slaniny, klobás, chrenu, feferóniek a chleba.

Dobré časy

Po ukojení prvotnej zvedavosti som sa rozhodla zistiť, ako si na tom stoja ďalšie podniky. Čisto z pracovno – štúdijných dôvodov som prehovorila manžela a priateľov, ktorí nás sprevádzali, aby me navštívli všetky podniky, teda ešte dva remeselné pivovary v Poprade.

Roh budovy povyše námestia sv. Egídia pripomína verejnosti okupáciu v roku 1968 a okno na severnej strane mi pripomína starý výčap U Alfonza, miestnimi štamgastmi svojho času  nazývaný aj “nervove” [čitaj kratko a s prizvukom dakde v strede abo na konci, ako vichodňare]. Výčap bol otvorený už v skorých ranných hodinách a chlapi si tam chodievali dorovnať hladinku pred začiatkom a na konci pracovného dňa.

Dobré časy majú perfektný marketing a kvalitnú komunikáciu na sociálnych sieťach. Možno preto ma prekvapili ponukové listy so somárskymi ušami na lamináte, váľajúce sa na stoloch. Hluk bol na môj vkus v podniku príliš, ale personálu nevadilo sa prekrikovať. Na jedálnom lístku ma zaujali hamburgere, ktoré milujem, ale v tom hluku som nemala chuť jesť.

Aj Dobré časy ponúkajú ubytovanie vo vlastnom penzióne a majú interiér rozčlenený na niekoľko samostatných miestností, hluk však prenikal všade. Pivo nebolo zlé, ale po dvoch kolách sme zmenili lokál, tento štýl popíjania mi už akosi nevyhovuje.

Celkovo na mňa podnik pôsobil veľmi chlapsky, všade samé tehly, odkryté preklady po vybúraných priečkach, tvrdé žlto-šedé kresby, bradatí chlapi a barman či výčapník v kockovanej flanelke. Dobré časy boli dobré – a dobre je za tri. Určite však Dobré časy pri návšteve Popradu nevynechajte a vytvorte si vlastný názor.

Minibrewery Egídius

Maličký a mladučký pivovar s veľkým potenciálom sa nachádza na pol ceste cez ulicu medzi TATRASom a Dobrými časmi. Nerobí veľa pív, ale všetky nám chutili, hoci nás trochu zarazil vzhľad prednej miestnosti, ktorý vyzeral skôr ako kaviareň či cukráreň. Muffiny pri výčape a kožené stoličky za takmer jedálenským stolom pôsobili trochu zvláštne.

Pivovar sa vôbec nestará o svoje sociálne siete a webstránka sa nedala vôbec otvoriť, čo je škoda, pretože takto sa o ňom dozvedia len návštevníci priamo prechádzajúci okolo. Myslím, že to chutné pivo si zaslúži trochu investícii a invencie do marketingu a komunikácie so zákazníkmi.

Víno, pivo, kvasnice … a slad

Kvasnice sú fascinujúcou súčasťou života na Zemi. Bez nich by nebol chlieb, víno ani pivo. Myslím, že pivári a vinári by si mohli podať ruky v spoločnom porozumení a radosti nad kvasnou kaďou.

Podobne ako víno, aj pivo stojí na kvalite vstupných surovín a majstrovstve technologického procesu. Ako existujú tisíce farebných a chuťových odtieňov vína, tak existuje obrovská a prekvapivá škála pív. Naozajstné, živé pivá sa ničím neponášajú na bledožlté tekutiny vytekajúce z plechoviek nakúpených v supermarketoch.

Držíme spoza plota palce každému remeselnému pivovaru, v ktorom sa po dlhom období umelej korporátnej unifikácie opäť čaruje so sladom a kvasom. Ja som síce premenu chmeľu a sladu na pivo na vlastné oči ešte nevidela, ale tuším, ako vznikol tradičný pozdrav pivovarníkov.

Daj Boh šťastia!