Kolorit Islingtonských ulíc dotvárali za pekného počasia postarší muži posedávajúci v neodmysliteľnom oblaku dymu z nargilu pred svojimi obchodíkmi, nad šachmi či len tak, pozorujúc lenivo pouličný ruch. Keď som prvýkrát videla, ako si do malého decového poháru čaju vhodili štyri kocky cukru akoby sa nechumelilo, môj pankreas vystrelil dávku inzulínu aj do môjho obehu. Pre istotu.
Prví Turci sa do Británie dostali za dramatických okolností v 17. storočí. Neskôr pracovali najmä ako krajčíri, obuvníci a výrobcovia gombíkov, ale aj ako právnici. A priniesli kaviarenskú kultúru. V roku 1652 bola v Londýne otvorená prvá kaviareň a do desiatich rokov sa kávičkovalo už v 80 kaviarniach. Tureckú kávu isto netreba bývalým Čechoslovákom predstavovať, avšak moji tureckí kamaráti ma s ňou vysmiali a ukázali mi, ako ju pripravujú naozaj. V džezve, s voňavým korením a kopou cukru.
Angel
Tri minúty pešej chôdze od stanice metra Angel sa nachádzalo bistro Gallipoli. Názov poznajú fanúšikovia kinematografie a vojnovej histórie. Nebudeme sa ňou dlho zdržiavať, ale patrí sa povedať, že prehra Británie v Gallipoli stála politicky pozíciu Winstona Churchilla a viedla ku ďalším historicky dôležitým krokom.
Rušné, hlučné bistro plné tureckých cingrlátiek visiacich zo stropu, v ktorom sa podvečer rozžínali stovky sviec v svietnikoch bolo vzniklo v roku 1996 a funguje dodnes.
Vďaka mojim tureckým spolužiakom zo školy sa väčšina personálu stala aj mojimi kamarátmi. Medzi Turkami panovala silná súdržnosť. Keď ktokoľvek z nich prišiel do Londýna, mal postarané o prácu aj o ubytovanie, aj keby si na to ubytovanie mal zarobiť zbytočným leštením tanierov po umytí v umývačke. Tak ako právnik Selcuk alebo inžinierka Cigdem, ktorí v Londýne študovali angličtinu, aby doma našli lepšiu prácu.
To leštenie tanierov bolo fajn v porovnaní s obsluhujúcim personálom. Mimoriadne strmé schody do kuchyne a úzke uličky medzi stolmi, pomedzi ktoré sa zvŕtali s horúcimi taniermi v rukách ako baletky, tvorili fakt náročné pracovné prostredie. A ten frmol tam! Majiteľ nedovolil zákazníkom len tak naverímboha vysedávať. Buď museli jesť alebo piť, ale kto položil príbor či prázdny pohár, hneď aj mal pri sebe čašníka so žiarivým úsmevom a účtenkou. Napriek tomu som tam jedávala rada, pretože mi chutilo.
Baba ghanoush, hummous a sarama s výborným tureckým pita chlebom ako predkrm. Grilované závitky z baklažánu plnené jahňacím mäsom alebo mousaka ako hlavný chod. A už som sa aj olizovala pri predstave dezertu. Čerstvé marhule plnené pistácovým krémom boli môj favorit. Baklavu, pistáciovú, lepkavú, sladkú, mi kamaráti zabalili na domov. Je to druhá najsladšia vec na svete, hneď po lokum, známom ako turkish delight.
Baba Ghanoush
Baba ghanoush je nátierka z pečeného baklažánu. Správne sa pripravuje tak, že ho pečiete na grile na drevenej doske, aby chytil správnu arómu. Kto nemá, tak ho upečie jednoducho v rúre. Ak chcete dosiahnúť aromatiku, tak sa vám to podarí vďaka drievkam ovocných stromov, ktoré zabalené v alobale necháte horieť a dymiť v miske vedľa pečúcich sa baklažánov. Kto si tak ako ja netrúfa na horiace drievka v interiéri, pečie len tak, bez ničoho.
Baklažán narežem a dám ho piecť do mäkka. Po upečení odstránim tvrdé zelené časti, ošúpem, narežem na kusy, pokvapkám citrónom, pridám cesnak, rímsku rascu, kardamon a rozmixujem tyčovým mixérom. Pri servírovaní polejem olejom podľa chuti.
Táto nátierka je jedna z mnohých, ktoré sú vynikajúcim apetizérom, kým čakáte na hlavné jedlo, ale môže byť aj plnohodnotným jedlom a raňajky, desiatu alebo večeru. Mne ku nej veľmi chutí čerstvá na klátiky nakrájaná a osolená uhorka alebo pohár kefíru.
Kebap
Keď sa povie Turecko, tak sa povie aj kebap. Zabudnite na zadymené smradľavé stánky s kopami mäsa neidentifkovateľného pôvodu prekorenené a zahorúca nahádzané so studenou kapustou do tortilla placky, ktoré s hladno hltajú flamendri v nočnom meste. Kebap je naozajstné jedlo a len v Turecku samotnom poznajú až 42 spôsobov prípravy.
Ja osobne mám najradšej Iskander kebap. Toto jedlo je jedným z najznámejších jedál severozápadného Turecka. Je pomenované na počesť svojho objaviteľa, Iskender Efendi (Majstra Alexandra), ktorý žil v meste Bursa v 19. storočí. Pozostáva z döner kebabu, teda prepečečného a natenko nakrájaného jahňacieho mäsa, ktoré je poukladané na tanieri na nalámanom pita chlebe, zaliaté pikantnou paradajkovou omáčkou, maslom z ovčieho mlieka a podávané so smotanou.
Pita
Pita je vďačné pečivo, ktoré som počas mojich anglických dní mala vždy v zásobe zabalené vo vrecúšku v chladničke. Stačilo vybrať, otoustovať, naplniť a jesť. Domáce je však domáce a domáci pita chlieb nie je nič komplikované na prípravu. Dá sa dokonca aj v kváskovej verzii.
1 lyžicu kvásku zmiešam v mise s pohárom teplej vody a pohárom múky. Vymiešam a nechám hodinu odstáť. Pridám 1 a 1/2 lyžice oleja, 1 a 3/4 lyžičky soli a 1 a 3/4 pohára múky. Vymiesim. Pokiaľ cesto príliš lepí a nedá sa s pracovať na hladké elastické cesto, tak pridávam opatrne ešte múku. Hotové cesto vyformujem do gule a uložím do olejom vytretej misy, kým nezdvojnásobí svoj objem. Misu zakryjem utierkou. Nakysnuté cesto rozdelím na 8 častí, ktoré vyformujem zase do guličiek, nechám odpočinúť 30 minút. Po 30 minútach ich rozťapkám dlaňou a prstami na pol centimetra hrubú placku.
Panvicu potriem olivovým olejom. Ohrev dám na strednú hodnotu. Keď je panvica horúca, položím na ňu placku a počkám, Kým napuchne ako balón. Spodok začne hnednúť a vytvoria sa charakteristické hnedé pľuzgieriky. Po troch minútach otočím a ešte dve minúty nechám opiecť z druhej strany. Horúci vzduch zase postupne vychádza a aj keď placky spľasnú, vrecúško v nich ostáva. Ostáva len nechať ich trochu vychladnúť, rozrezať a naplniť obľúbenou nátierkou, mäsom, zeleninou.
Street food
Turecká kuchyňa inšpirovala a tvorí značnú časť street food. Ja myslím, že je to hlavne vďaka pita chlebu, do ktorého môžete naukladať falafel alebo kofte alebo vlastne hocičo, a pohodlne odkráčať za svojim cieľom.
Londýn je rušná metropola v neustálom pohybe. Po príchode z malého podtatranského mestečka, v ktorom ste si mohli nastaviť hodiny podľa húkania sirény vo fabrike popoludní o 14:00, som len oči vyvaľovala na davy ľudí jediacich a pijúcich, môjtybože, na ulici, v autobuse, v metre. (Niektorí v metre dokonca spali!) Netrvalo dlho a zvyk, jesť kade chodím, som si osvojila aj ja. Dobrý horúci kebab bol násobne lepší ako osliznutá bageta či sendvič z chladiaceho boxu v potravinách a aspoň mi v škole neškvŕkalo v bruchu.
A keď sa náhodou čas na chvíľu zastavil, rozložili sme sa v parku na trávičku a jedli sme … napríklad grilované krevety a červené víno z Gallipoli, ktoré ukoristili moji kamaráti šéfovi za nevyplatené sprepitné. Keby nás vtedy v Hyde Parku niekto pozoroval, ani by mu nenapadlo, že hodujúca skupinka sú chudobní zahraniční študenti. Ale v Londýne sa o také maličkosti ako čo kto robí, nikto nestará. Bye, priatelia!
Nedávne komentáre