Na jednom z mnohých kopcov, ktoré sa vlnia na maďarsko-slovenskej hranici pri dedinke Drégelypalánk  sa nachádza hrad po slovensky nazývaný Dregeľ, po maďarsky Drégelyvar.

Zdola ho je vidno len za veľmi jasného počasia a aj vtedy si človek, ktorý o ňom nevie, nie je istý, či pozerá na hrad alebo je to len trčiaca skala. Čo-to som o mieste mala naštudované, vedela som, že môžem očakávať náučný chodník agátovým lesom, ktorý je jedinečný svojim biotopom, len som nečakala, že kopec bude tak strmý, ako sa javí … vlastne neviem vysvetliť, prečo som si myslela, že ku hradu, ktorý je na kopci povedie rovná cesta. 

Cesta lesom

40-minútová prechádzka sa zmenila na celkom rezkú turistiku, pričom ja, verná svojmu dress-code som sa vybrala ako všade v šatách a balerínkach. Po pár minútach som zničená objímala stromy a snažila sa chytiť dych, ktorý ostával beznádejne o pár metrov pozadu. V závere prechádzky sme sa ocitli pred drevenou tabuľou, ktorá ponúkala dve možnosti, ako túru zakončiť. Mohli sme sa vyškriabať 400 metrov strminou priamo ku hradu alebo kopec obísť 750 metrov. Vyštverali sme sa strminou a ocitli sme sa priamo pod hradom.

Pod hradom bola malá lúčka, slniečko už nepálilo, bol večer a panovalo tam ticho také, že som sa cítila ako vo vesmíre s parádnym výhľadom na matičku Zem. Obkolesovali nás nádherné husté, akoby nekonečné lesy a naokolo nebolo ani živáčika.

Keby tie skaly mohli hovoriť … 

Ľutovala som, že sme neprišli skôr, hrad bol oveľa väčší ako sa zdola zdalo a jeho história je bohatšia ako by človek predpokladal. Tento hrad zohral kľúčovú rolu pri obrane proti Turkom; pri poslednom boji zahynulo všetkých 60 obrancov vrátane veliteľa. Bojovali proti 10,000 hlavej armáde a ja si ani neviem predstaviť ako sa museli cítiť, keď už týždne dopredu vedeli, čo sa na nich valí a ako sú poddimenzované ich zdroje. Veliteľ Juraj Szondy (Šondi) bojoval tak udatne, že ho nepriateľ, keď zvíťazil, nechal pochovať so všetkými vojenskými poctami. 

Zdalo sa mi, akoby v tom tichu na hrade zastal čas. Posledným pohľadom sme sa rozlúčili s miestom a sľúbili sme si, že sa ešte vrátime. Stmievalo sa, a tak sme sa zase rezkým krokom pobrali dole ku studničke, kde náš výlet začal. Pri drevenom stole sedel párik, neďaleko mali rozložený stan. Nikde nebola žiadna tabuľa, zákaz ani príkaz, ba ani odporúčanie a mnou prešlo čosi ako dávno zabudnutý pocit slobody, v ktorej je ešte stále je možné len tak sa vybrať kamsi do lesov a rozložiť si stan, napiť sa čistej vody zo studničky a vybehnúť do lesa.

 Pri studničke bola aj nakreslená mapa okolia s miestami, ktoré sa oplatí navštíviť. Budúce leto budem asi menej zavárať a viac chodiť na výlety, je tu čo vidieť. Domov sme sa vracali pohrúžený každý do vlastných myšlienok.

Posadali sme si do kresiel na záhrade, zavárali lečo a pili posledný polliter nášho prvého vína z minulého roku, unavení ako mačatá. Neviem, čím sme si zaslúžili tento luxus ale som nesmierne vďačná za nádherný kraj, v ktorom sme našli náš nový domov a za štedrosť života.