Ja v spomienkach vidím otca, ako nad hrncom ochutnáva horúcu šošovicovú polievku a pridáva trošku octu alebo cukru, kým nie je presne akurát. Trafiť tú chuť je alchýmia. Múka v mlieku, habarka a zátrepka na zahustenie. Otec pomaly lial a ja som rýchlo miešala, aby sa neurobíli hrčky.
Vzťah s jedlom, vzťah s ľuďmi
Prostredníctvom jedla sa spájame s tými, ktorí odišli. Nedávno nám pri návšteve u priateľov ponúkli tatarák. Nevládala som jesť, boli sme práve po večeri, a môj muž tatarák nikdy v živote nejedol. Bolo to však obľúbené jedlo jeho otca, aj nášho kamaráta zo susedstva, ktorých nám na jar vzala druhá vlna korony. Že sa tatarák stal aj manželovým obľúbeným jedlom som pochopila, keď si po koštovacom krajčeku vypýtal dupľu.
Jedlo spája, jedlo aj rozdeľuje. Svoje o tom vedia etnicky rozdelené územia susedov, ktorí si už stáročia nerozumejú. Konflikt sa preniesol do náboženských tradícií, ktoré zakazujú jesť či piť to alebo ono. Dokonca aj takzvaní moderní, sekulárni príslušníci daných národov, sa vyhýbajú jedlám, ktoré ich tradícia nedovoľuje.
Odborníci na komunikáciu radia, aby sme pri pracovných stretnutiach prijali ponúknutý pohár vody. Vraj na podvedomej úrovni to pôsobí ako signál dôvery a prijatia. Nuž áno, boli v histórii ľudstva časy, keď nebolo bezpečné vypiť podaný kalich. Naša šedá kôra mozgová to už nevie, ale plazí mozog si pamätá. Jedenie z jednej misy, a iné rôzne rituály spojené so stolovaním naprieč svetom, pomáhajú prejaviť úctu k hostiteľovi a umeniu kuchára.
So stolovaním a varením sa spájajú riady. Azda každý má svoj obľúbený hrnček, tanier, misku alebo iný kúsok. Nemá to nič spoločné s rozumom. Zamýšľam sa často nad tým, čo je to za pocit, ktorý sa nás zmocňuje pri pohľade na obitý hrniec, smaltovaný lavór, hrnček so vzorom charakteristickým pre dobu, keď sme boli deti, alebo možno ešte ani neboli na svete?
Staré a nové
E-shopy a obchody sú plné retro riadov, hoci historickú hodnotu nemajú žiadnu. Už nemáme čas, a možno ani trpezlivosť nechať veci zostarnúť s nami. Kúpime si plechový hrnček s patinou, ale nie sme súčasťou jej príbehu. Nie naše ruky, a nie ruky našich milovaných vyšúchali charakteristický vzor okolo uška, smalt sa neobil pri páde spôsobeným prekvapením, na ktoré nikdy nezabudneme.
Vždy keď prídem domov, do maminej kuchyne, otváram kredenec a viem, čo tam nájdem. Sú to miniatúrne hrnčeky, z ktorých som pila čaj ako dieťa. Sú tam taniere, z ktorých sme spoločne jedávali na Vianoce. Ich prítomnosť mi dáva pocit, že všetko je v poriadku, na svojom mieste. Zlatom by som vyvážila návrat môjho plastového tanierika s ježkom, ktorý je trošku ohnutý od horúcej praženice, ktorú som z neho jedla.
Smaltovaná zelená miska s bielymi kvetmi na tvarohovú či rybaciu nátierku, tyrkysová a ružová plastová na burizony, modrá smaltovaná misa s ušami na uhorkový šalát, a trochu väčšia biela na zakrytie hrnca, keď mama robila parené knedle. Tlakový hrniec na vývar a remoska patrili do rúk len rodičom. Sitko na rezance! Hliníkové, plytké, s obitou plastovou rúčkou, biele plastové na kolienka. Tie sa zvykli miešať s vajíčkom a opečeným párkom v tej veľkej bielej smaltovanej mise. A štyri drevené lyžice medzi príbormi dvadsiateho storočia. Boli tam odjakživa, jedli sme nimi brydzové halušky, hoci nemáme ani vidiecky, ani salašnícky pôvod. A môj najobľúbenejší kúsok? Ťažký kameninový hrniec s drôtenou sieťkou, plný šmalca, bravčovej masti, prikrytý pokrievkou, ktorá na ňom nesedela.
Príbehy jedla
Je pre mňa ťažké nadviazať vzťah s kovovou bezfarbou moderných hrncov. Aj tak sa však z nich vynára stále viac spomienok na ľudí a jedlá, ktoré sme spolu varili, jedli. Na jedlá, ktoré mali radi, a prostredníctvom ktorých si týchto ľudí a spoločne strávené chvíle sprítomňujeme, a odovzdávame ďalej.
Môjho deda z maminej strany som nikdy nepoznala, umrel skôr ako som sa narodila, ale viem, že mal rád špik z kostí. Môj otec nemal rád ryžu, pretože im ju varili príliš často počas jeho základnej vojenskej služby, ale miloval vianočku s lekvárom a kakao, ktoré dostávali v nedeľu. Mäso z pečeného kuraťa sme museli vždy dôkladne obhrýzť z kosti, azda ako spomienku na výchovu starých mám, ktoré zažili biedu vojnových a povojnových čias. Mäso bola vzácnosť a u nás doma aj v čase relatívneho dostatku platilo pravidlo, že od nedojedeného taniera sa neodchádza, a ak aj nevládzeme zjesť čo máme naložené, aspoň mäso sa dojesť musí.
Knižnica spomienok
Staré jedlá a staré riady sú ako knižnica plná starých, dôverne ohmatkaných kníh. Hrnčeky a hrnce z kredenca vyberám a vraciam rovnako rada, ako listujem tými knihami. Jedlá ako bryndzová nátierka, pečená fašírka či paprikový bôčik, zeleninové prívarky a v šupe pečené zemiaky s maslom, oživujú spomienky na chvíle strávené spoločným varením či pri jednom stole. Mnohí od stola vstali a navždy odišli. Mohli ešte posedieť a dačo s nami prejesť. Spomíname.
Gurmán TAXI Vám ponúka limitovaný výber remeselných vín z konkrétnych vinohradov. Všetky vína pochádzajú z TEKOVA, z vinohradov ktoré sa rozprestierajú na južných svahoch Štiavnických vrchov a priľahlej Ipeľskej pahorkatiny. Vinič tu zapúšta svoje korene hlboko do sopečného podložia, ktoré stvoril v pradávnych časoch mohutný vulkán Sitno.
Nedávne komentáre