Santorini je pomerne vychytená a známa dovolenková destinácia. Ostrov o rozlohe 70 km štvorcových, na ktorom žije 10.000 obyvateľov denne privíta 20.000 turistov, alebo presnejšie, dovolenkárov. Veľkú časť z nich tvoria moderní influenceri, ktorí si chcú urobiť skvelé fotografie v nádherných kulisách, ale občas tam zablúdi aj niekto ako my s manželom, kto si chce len tak oddýchnuť. Rezervovali sme si ubytovanie a letenku a veľmi naľahko zbalení sme sa pobrali na budapeštianske letisko. 

Na Santorini sme prileteli večer pred šiestou. Pri východe z letiska nás čakal objednaný taxík Cesta do nášho rezortu v Perisse trvala okolo pol hodiny a my sme sa začali zoznamovať s genius loci. Ten sa nám predstavil ako vlhká horúčava, strmé kopce pripomínajúce kopy štrku, ostré zákruty, kaktusy a čudné kríky rastúce po kamenistých stráňach. Na obzore sa temne modralo more a v tejto scenérii sa takmer jagali náhodne rozstrúsené žiarivo biele domy s plochými strechami. 

Perissa na juhovýchode ostrova je menej módna destinácia než slávna Oia na severozápade. Je teda aj nepomerne lacnejšia. Neviem či ju mám nazvať dedinkou, mestečkom alebo rezortom, ale Perissa sa nachádza pri mori, teda pri pláži, je tam promenáda plná reštaurácii, obchodov, hotelov, viliek, apartmánov. Samozrejme, aj prekrásnych a pohodlných hotelových komlexov s bazénmi, ubytovanie v ktorých však bolo šesťnásobne drahšie ako naša malá vilka. Popri cestách sú desiatky požičovní štvorkoliek, áut a skútrov. Celé Santorini sa vozí, prechádzky mimo promenády neboli veľmi príjemné, pretože na ostrove nie sú vybudované chodníky. Šoféri však jazdili ohľaduplne, aj výfuky mali obrátené smerom dole, takže sa to dalo zniesť. 

Santorini je láska

Santorini je oveľa viac ako západ slnka v Oia, hoci ten je neskutočne úchvatný a totálne ma dostalo, keď som videla tie stovky, možno tisíce ľudí z celého sveta, stojacich na terasách, balkónoch, uliciach, múroch, jednoducho všade, len aby videli ten (!) západ slnka. Bolo v tom čosi primodiálne, čosi siahajúce z večnosti a cez večnosť až na dno duše, odkiaľ vytlačilo prekvapené slzy. Akoby celý svet zastal, len zapadajúce slnko menilo farbu oblohy, až zmizlo za obzorom. Trvalo to len chvíľku, ale tá chvíľka bola zásadná, lebo končil ďalší deň našej existencie. Na tom mieste som pochopila ako je možné, že dav ako jeden človek zakričí napríklad “Ukrižuj!” alebo čosi iné podobne fatálne. 

O tému vlastnej existencie človek na Santorini zakopáva doslova všade. Ten kúsok zeme, ktorý tvorí dnešný ostrov, je pozostatkom pôvodného ostrova, Thiera. Zvyšok zeme zmizol pred 3500 rokmi v najväčšej a najsilnejšej explózii sopky, akej bolo kedy ľudstvo svedkom. Výbuchom sa prepadla centrálna časť ostrova a následne vyvolal aj obrovské vlny cunami s výškou až 35 m, ktoré zdevastovali aj pobrežie Kréty. Výbuch vytvoril stĺp popola asi 35 km vysoký a celkový objem vyvrhnutých sopečných produktov sa odhaduje na 63 mld. m3. Len na samotnom ostrove sa nachádza asi 60 m hrubá vrstva tefry.

Premýšam, akú stopu do kolektívnej duše otlačil zážitok tejto katastrofy. Projekcie v Múzeu stratenej Atlantídy, ale aj odkryté ruiny pôvodného mesta v Akrotiri dávajú nahliadnúť kľúčovou dierkou do dávnych čias, ktoré mohli byť, a podľa mňa aj boli, oveľa modernejšie, ako sme schopní si predstaviť alebo pripustiť. 

Ako si užiť Santorini

Na východnej strane ostrova je kaldera. Vyzerá to ako more, avšak pod hladinou sa skrýva zjednodušene povedané jama po výbuchu sopky. Z mora sa vynárajú dva sopečné ostrovy, Nea Kameni a Palea Kameni. Nea Kameni sme navštívili v rámci jednej exkurzie. Prechádzka po sopečnom povrchu uprostred mora bola neskutočným zážitkom pre všetky zmysly. A nielen, vulkán bol fascinujúci. Starý prístav Fira, z ktorého sme sa priplavili, ma fascinoval  bielymi domami na sopečnom brale budovami vstavanými v skalách nad morom. 

Myslím si, že človek by mal byť pomerne fit, aby si Santorini užil, keďže ostrov je fakt kopcovitý a chôdza do kopcov v tej horúčave, v tom lepkavom vlhku, môže byť pomerne namáhavé. My sme si svoje schopnosti otestovali na kopci Mesa Vouno. 

Ten sa čnel priamo nad vilkou, v ktorej sme boli ubytovaní. Uprostred kopca provokovala zvedavosť žiarivo biela budova, na vrchole boli ďalšie stavby, bol to kláštor proroka Eliáša, ktorý sme neskôr navštívili autobusom. Kopec samotný a jeho okolie je tiež predmetom archeologického výskumu. Je však voľne prístupný, samozrejme, na vlastné riziko. Vyšli sme kam sa dalo, pokochali sme sa výhľadmi, podumali, čomu asi slúžili tie vyhĺbené diery podobné tým v Lišove, vydýchali sme sa a upražení ako kuriatka sme sa pobrali späť do civilizácie doplniť tekutiny a kúpiť klobúk, ktorý sa ukázal byť nevyhnutnosťou.

Mestá Pyrgos aj Mechalochori boli tiež v podstate takým menším výstupom, akurát po schodoch. Mestá môžete navštíviť po vlastnej osi, autom alebo autobusom, alebo so sprievodcom, ako my. Verzia s miestnym sprievodcom je výborná z dôvodu ich miestnej znalosti, vďaka ktorej sa dozviete čosi jedinečné, čosi viac. Všetci Gréci sú nesmierne hrdí na Grécko a svoj pôvod, ale nechýba im ani zmysel pre humor a majú večne dobrú náladu. 

Slávnu Červenú a Bielu pláž sme si užili z loďky, ktorá sa plavila z Akrotiri tam a naspäť. Na každej pláži sme mohli vyskočiť a kúpať sa kým nepríde ďalšia loď, ale už sme boli tak nasýtení, že sme si vychutnali len tú plavbu a atmosféru veselých turistov, ktorí vystupovali a nastupovali na každej pláži. 

Na našej čienej pláži sme sa slnili a kúpali len dopoludnia, neskôr bola pláž šialene rozpálená. Nohy sa zabárali hlboko do zrniek tufu, priala som si mať gumáky a nie šlapky. Aj to je dôvod, prečo mnohí dovolenkári uprednostnia čvachtanie sa v bazéne v hoteli pár metrov od mora. More je inak pomerne studené a nie práve plytké. My sme mali šťastie aj na príbojové vlny, ktoré ma bez problémov vyhodili na breh práve vo chvíli, keď som naberala odvahu sa konečne namočiť.

Čo sa týka oblečenia, tak bavlnené tričká a tielka aj ľanové kraťasy sa ukázali ako zúfalo nevhodné. Najlepšie sa osvedčila raťafácka plachta, ktorú som si kúpila v jednom z mnohých obchodíkov pre turistov. 

Jedlo 

Na Santorini celkom určite neumriete od hladu. V našej vilke sme si mohli pripraviť jedlo v kuchynke, ale to by bolo celkom absurdné. Hneď za rohom bola pekáreň otvorená 24/7, kde sme si dopriali každé ráno bohaté raňajky. 

Jedlo v reštauráciách bolo pripravené prekvapivo rýchlo a ceny boli, aspoň mimo najvychytenejších lokalít, porovnateľné so slovenskými cenami. Porcie boli o čosi menšie ako poznám z nášho mestečka, avšak v tej horúčave boli viac než dostatočné. 

Veľkým prekvapením pre mňa bolo zistenie, že Santorini nie je zeleninový, ale karbohydrátový raj. Zelenina sa na tanieroch vyskytovala len minimálne, zabalená do ich všadeprítomného souvlaki, teda pita chlebe s mäsom a hranolkami, a ešte v gréckom šaláte. Šalát bol nakrájaný len veľmi približne, aby sa nepovedalo a feta syr bol len rozrezraný na polovicu a položený navrchu zeleniny. Celkom chápem, že v tej horúčave aj kuchár šetril silami. 

Ja osobne sa kamarátim so všetkými morskými príšerami, ktoré sa objavia na mojom tanieri, takže som si dopriala. Souvlaki som po troch dňoch nemohla už ani vidieť, zato ich takzvaný baklažánový šalát by som jedla veľkou lyžicou trikrát denne. Ja by som to nazvala skôr nátierka alebo pyré, ale bolo to neskutočne dobré. Studené, kyselkavé, jemne dosladka. 

Slávny grécky jogurt bol v ponuke ako dezert, a celkom oprávnene. Stačí sa pozrieť na jeho zloženie a kalorickú hodnotu. Neviem, ako sa jogurty dostali u nás do racionálnej stravy. Ale medzi dezertami dominovala samozrejme baklava. V horúčave som vôbec na ňu nemala chuť, ale raz alebo dvakrát som sa premohla, pretože predsa nemôžem odísť z Grécka bez toho, aby som sa celá nezalepila. 

Od hladu neumrú ani zástancovia konzervatívnej kontinentálnej kuchyne. Pizzu a rôzne sendviče pripravujú v každej reštaurácii. Ani moussaka nie je úplne vzdialená našim kontinentálny zvyklostiam. Moje kuchárske ego sa potešilo, že tá práva santorínska nebola vôbec iná ako tá, ktorú pripravujem ja. Pobavilo ma aj cuketové nedorozumenie v našej obľúbenej reštaurácii na pláži. Objednala som si akúsi špecialitu, z ktorej sa vykľuli staré známe vakarcse, cuketové pagáče. 

Hrozno … 

Klobúk sa mi zišiel aj pri pochode z Múzea stratenej Atlantídy späť do Perissy. Išli sme peši, a hoci vzdialenosť vôbec neprevyšovala našu dennú dávku chôdze, na ktorú sme zvyknutí, bola som riadne vyčerpaná. Odmenou nám bol čas pre seba, rozhovory, poznanie a pohľady na časti ostrova, ktorý influencer vo vychytených rezortoch nikdy neuvidí. Lebo aj tie rozostavané domy a nekonečné tufové steny a tufové lúky s kaktusmi, ktoré pripomínajú skôr Mexiko než Grécko, aj to je Santorini. 

Pri tejto potulke sme zistili, že tie čudné kríky, ktoré sme videli už cestou z letiska, nie sú len tak hocijaké kríky, ale vinič. Pol metra vysoké, riedko zasadené nič. Na každom dva až šesť strapcov hrozna.

Zem je čistá sopka, samý tuf. Na ostrove majú len 40 – 50 dní zrážok do roka. Vzduch je de facto slaný od mora, aj všetka voda, napríklad z vodovodného kohútika, je slaná. Vinič vedú na Santorini na spôsob košíka, tzv. koulara, teda do kruhu popri zemi. Letorasty zastrihávajú, keď dosiahnú meter na výšku. Ako vinič rastie, letorasty sú akoby splietané do košíkov s hroznom smerom k vnútornej strane prstenca. Listy viniča a viniča chránia hrozno pred prudkým vetrom a slnečným žiarením. A každých 75 rokov vytnú staré drevo a vinič zamladia. Vinič sa teda zostrihá pri koreňoch a na podpník sa pripojí nový vinič.

Vlajkovou loďou santorínskych odrôd je Assyrtiko, nasledované je Malagousiou, ďalej Athiri a Aidani. Celkovo sa vinič na Santorini pestuje na ploche okolo 1200 hektárov, o ktoré súperia s turistickým priemyslom. 

… a víno

Moja obava, že víno zo slnečného ostrova bude sladké, ploché a džemové bola celkom nesprávna. Víno zo Santorini najlepšie opíše anglické slovo “crispy”. Je svieže, je hravé, je to víno, ktoré chcete piť. Tradičnou alebo pôvodnou odrodou je Assyrtiko*. 

Táto odroda je odolná voči fyloxére a plesni vínnej. Špekuluje sa o tom, že je to dané skôr prostredím ako odrodou samotnou, pretože pôda na Santorini neobsahuje žiadny íl, v ktrorom by prežili parazity. Zdá sa, že vo vulkanickej pôde Santorini existujú jedinečné vlastnosti, ktoré sa rozvíjajú v odrode hrozna, a teda aj vo víne. Jednou z týchto vlastností je, že Assyrtiko nestráca svoje kyseliny aj keď je veľmi zrelé.

Assyrtiko je častým partnerom do cuveé s odrodami Sauvignon blanc, Sémillon a Malagousia.  Malagousia je biele grécke hrozno, ktoré bolo prakticky vyhynuté, kým ho profesor enológie Vassilis Logothetis znovu neobjavil v Nafpaktii a v 70-tych rokoch ho nepredložil jednému zo svojich študentov Vangelisovi Gerovassiliouovi. Experimentálna vinifikácia sa začala vo vinárstve Porto Carras a neskôr pokračovala na vlastnom pozemku Vangelisa Gerovassiliou. Hrozno je vysoko aromatické a má potenciál produkovať mäkké, elegantné vína.

Vína s označením pôvodu sú Santorini, Nykteri a Vinsanto. Víno Santorini musí obsahovať 75 % alebo viac hrozna odrody Assyrtiko a zvyšných 25 % tvorí Athiri a / alebo Aidani. Víno vo všeobecnosti nie je školené v sudoch, ale niektoré vinárstva sa rozhodnú vyrobiť malú časť vína v dubových sudoch, pretože to umožňuje všestrannosť odrody Assyrtiko. Má veľký potenciál vyzrievania vďaka vysokým kyselinám hrozna.

Nykteri v gréčtine znamená „práce cez noc“, keďže sa tradične zbieralo v noci, aby sa zabránilo vysokým teplotám a vytvorilo sa jemné víno s malou extrakciou farby a vystavením vzduchu. Hrozno sa malo oberať pred východom slnka a vylisovať a stiahnuť v prvý deň. Aj dnes sa mnohí výrobcovia rozhodujú pre zber hrozna v noci, no niektorí zbierajú aj cez deň. Je to aspoň 75 % Assyrtiko, pričom zvyšné zloženie môže pochádzať z Athiri a Aidani. Po vinifikácii v nerezových tankoch alebo dubových sudoch musia vína Nykteri vyzrieť v dube minimálne tri mesiace.

Vinsanto je starodávna vinárska tradícia Santorini, ktorá siaha tisíce rokov späť a predstavuje dôležitú súčasť histórie Santorini. Aby bolo víno označené ako Vinsanto na Santorini, musí byť víno vyrobené prevažne z hrozna Assyrtiko – najmenej 51 %, zvyšných 49 % tvorí Athiri a Aidani a niektoré malé množstvá miestne pestovaných bielych odrôd. Vinsanto neprechádza žiadnym dosládzaním a je tvorené iba prírodnými cukrami a kyselinami hrozna. Vinsanto sa vyrába z neskorého zberu hrozna, ktoré bolo sušené na slnku 12–14 dní. Potom sa drvia a fermentujú a potom dozrievajú minimálne 24 mesiacov v dubových sudoch.  

Vinsanto je známe svojou zlatooranžovou až tmavojantárovou farbou s komplexným buketom sušených marhúľ, zlatých hrozienok a iného sušeného ovocia v kombinácii so sladkým korením a základnou mineralitou. Aj keď je klasifikované ako dezertné víno, vysoká kyselina Assyrtiko a iné pôvodné hrozno pestované na ostrove vyvažuje obsah cukru a vytvára mimoriadne chutný nápoj, ktorý možno spárovať s rôznymi potravinami.

Jedna teória spája pôvod Vinsanto so Santorini a s benátskou nadvládou ona ostove. Ostrov sa počas tejto nadvlády zmenil z obchodného prístavu aj na pestovateľa a výrobcu vína, ktoré sa z ostrova vyvážalo do celého Stredozemného mora. Tovar odvezený z ostrova bol označený ako „Santo“. Víno z ostrova sa označovalo „vin“ alebo „vino“ (talianske slovo pre „víno“) na označenie obsahu balenia; tak sa zrodil výraz „Vinsanto“. V roku 2002 EÚ zistila, že existuje dostatok informácií na to, aby sa ako miesto pôvodu Vinsanta označilo Santorini v Grécku, čím sa ostrovu udelili exkluzívne práva na používanie názvu Vinsanto na jeho sladkých vínach.

Turizmus

Santorini má aj červené vína, tie boli pre mňa osobne ťažšie ako mám ja rada, ale rozhodne sme si užili degustáciu v jedno z vinárstiev, kam nás zaviedla exkurzia. My sme navštívili vinárstvo Anhydrous Winery, kde sme ochutnali vína vysoko ocenené prestížnym vinárskym časopisom Decanter. Na ostrove je mnoho ďalších vinárstiev, ktoré ponúkajú degustácie, dokonca je tu aj múzeum vína, ktoré sme však nestihli navštíviť rovnako ako múzeum paradajok. A to by ma teda fakt zaujímalo, takže je možné, že sa na Santorini ešte vrátime a urobíme si tour de wine. 

Degustácie na Santorini sú súčasťou cestovného ruchu. Nie sú lacné, ale sú urobené vysoko profesionálne. Jedna skupina striedala druhú, každú čakali prestreté stoly a someliér. Koniec koncov, vysoko profesionálni boli pracovníci cestovnej kancelárie, ktorá pre nás riešila dopravu z letiska a miestne exkurzie, všetci predavači, personál v reštauráciách a múzeách, jednoducho všetci. Ani raz za celý týždeň sme nestretli nepríjemného človeka alebo človeka, ktorý by sa neusmieval. Ba dokonca sa nepotvrdilo ani klišé o nespoľahlivosti, všetky termíny boli z gréckej strany dodržané na jednotku s hviezdičkou.

Trošku drsné to bolo s pohostinnosťou jedine v Oia, kde slávny západ slnka monetizujú ako sa dá. Reštaurácia, do ktorej sme sa nič netušiaci usadili, mala od 19:00 vstup len na rezerváciu a povinná konzumácia bola minimálne 60 eur na osobu. To však pri cenách tejto reštaurácie nebol ani najmenší problém minúť, toľko tam stála fľaša najlacnejšieho vína. My sme si dopriali večeru aj s dezertom pred západom slnka a keď personál videl, že sme neprišli obchendovať bez peňazí, tak nás protekčne nechal na svoju slávnu strechu vyliezť a urobiť si nejaké fotky. Zo strechy sme však videli davy na hradbách a uprednostnili sme autentickú turistickú tlačenicu pred snobskou nudou takmer v súkromí. 

Ako vo sne sme sa prepletali džavotom babylonskej tlačenice, ktorá z nejakého dôvodu nebola vôbec nepríjemná. Očami sme pozdravili náš cíp ostrova oproti cez more, Mesa Vuono, Nea Kameni a Palea Kameni v kaldere, a po jedinom dni na Santorini sme mali pocit, akoby sme našli dávno stratený svet. Možno svet pradávnych sĺnc bol skutočne práve tu. 

* Podrobnosti o vínach zo Santorini som čerpala z online zdrojov.

Prihláste sa na odber noviniek z Gurmánskeho Zápisníka
Buďte súčasťou komunity!

Magazín Gurmánsky Zápisník Vás bude pravidelne informovať o novinkách zo sveta vína, jedla, zdravého životného štýlu a cestovateľských zážitkoch.

 

REGISTRUJTE SA NA ODBER MAGAZÍNU