Prvá polica zľava. Hore sú trojdecové poháre s lečom. Úprimne povedané, ich obsah nevyzerá bohvieako. Ale v okamihu, keď tú fľašu otvorím, ako džin pohotovo vyskočí minuloročné leto. Pripomenie mi, ako som sedela v tieni chalúpky a krájala kilá zeleniny. Vraj mi je k službám, dobrú chuť. Na panvici sa rozvoňajú chute leta a ja si poviem, že to stálo za to.
O policu nižšie cvikľa. Vyrastala u nás od malička. Zasiali sme ju a potom okopávali a potom zbierali, a čistili, strúhali a zavarili. Patrí k nám. A tiež nakladané uhorky. Tie sme nevypestovali, kúpili sme od gazdu z vedľajšej dediny. Najväčšie z nich sú maličké ako môj palec, úhľadne ležia naskladané s mrkvou, cesnakom, cibuľou, vňaťou a korením, zaliaté v sladkokyslom náleve.
Paradajková omáčka sa tvári nenápadne, až nudne. Ani nevie, aká je dokonalá aj po roku. Keď ju otvorím, slinky sa rozbehnú po jazyku v očakávaní hry chutí. Je sladká. Je voňavá. Je trošku pikantná. A trošku slaná. Pri varení sa musím ovládať, aby ruka s lyžicou smerovala do hrnca a nie do úst.
Cibuláda z karamelizovanej červenej cibule, ktorá vypila fľašu kvalitného červeného vína. Odležaná robí krásnu kontru ku parmezánu, čedaru alebo camembertu, lahodne dopĺňa chuť klobásy a údeného mäsa. Feferónky s hrozienkami v medovo octovom náleve skáču do úst priam samé.
Slivkové čatní. Dokonalá súhra sladkej a pikantnej chuti. Dulový rôsol s pomarančom a škoricou, husto hustý čierny slivkový lekvár. A paprikový pikant a ajvar!
Každý rok si sľubujem, že tento rok nezaváram. Nie tak veľa. Len trochu leča. A trochu uhoriek. A trochu … rátam. Rok má 53 týždňov. Varievam doma. Koľko čoho budem potrebovať? Ľahká matematika, ktorú zvládnem aj ja. Všetkého veľa! Lebo veď nezaváram len pre nás, ale aj pre množstvo priateľov.
Fľaša domácej zaváraniny je dokonalý stroj času.
Pripomenie bzučanie včiel v kvitnúcich kvetoch. Podvečerný let roháča. Tance svätojánskych mušiek. Horúce dni, pred ktorými sa skrývam v pivnici. Špinavé nohy v sandáloch. Štípance od komárov, ktoré si na mne zgustli, keď som večer polievala zeleninu. Vôňu dymu vo vlasoch a oblečení. Jemnú spáleninu cukru po okraji kotlíka. Tiché krájanie, keď každý pohrúžený do svojich myšlienok čistí a krája zeleninu alebo ovocie.
Zaváranie je náš každoročný rituál. Ručne triedime a krájame ovocie, jedine pri cibuli som začala švindľovať s elektrickým strúhadlom. Nastrúhať šesť kíl nie je sranda. Brušká prstov mám každé leto plné trhliniek, z ktorých vonia cesnak. A moje nechty! Šťava z ovocia asi nebude tá najlepšia manikúra. Ale čo tam po nechtoch, obdivujem čudnú krásu hromady voňavých stoniek, semienok a lístkov, keď ich nesiem v lavóri na kompost.
História sa opakuje
Každý rok si sľubujeme, že na budúci rok budeme lepšie pripravení. Vyhradíme miesto len na dunstovanie. Kúpime väčší kotlík, postavíme pec. Nebudeme sa už nad kotlíkom hrbiť. Hrbíme sa každý rok, skoro každý letný večer.
Lekváre pripravujeme deň vopred. Nakrájané ovocie s cukrom a octom necháme dvadsaťštyri hodín odležať v chlade pivnice. Keď padne na dvor podvečerný tieň košatého agátu, nachystáme ku kotlíku hokerlik, poháre a víno. Kde je tá varecha? Kde je utierka? Poháre sú pripravené? A vrchnáky, lievik? Korenie? A drevo! Máme dosť dreva? Potom už nebude čas odbiehať!
V plynulom tempe od súmraku do neskorej noci sa striedame sa pri miešaní. Pri pohári vína si na striedačku vystierame chrby. Vyberáme už len tenké drievka, po jednom ich vkladáme do ohňa, aby sa nerozblčal príliš. Občas počúvame kvílenie vetra, občas nám svieti mesiac v splne.
Ja naplním poháre a môj muž ich pevne zatvorí. Starostlivo ich pozakrývame ich a tešíme sa aj my do perín. Ešte napustiť vodu do kotlíka, dopiť víno, počkať, kým oheň dohorí a dorozprávať myšlienky. Zatvárame, zajtra zavárame!
Keď sa leto mení na jeseň, vyberieme zemiaky, zozbierame hrozno, naložíme kapustu, nasuším jablká a orechy. Čo viac môže človek chcieť? Pred príchodom zimy sa neviem vynadívať na plné police. A pred príchodom leta sa neviem dočkať našich nočných tancov okolo kotlíka.
Nedávne komentáre