Pri jednej z návštev Ostrihomu ma prekvapil pocit, ktorý som zažívala doteraz len pri návšteve hôr, pri pohľade na more alebo rieku, a potom ešte pri prechádzkach po nekonečných poliach, lesoch a lúkach Poiplia.

O horách sa zvykne hovoriť, že sú katedrálou prírody. A skutočne, keď človek stojí na štíte monumentálneho pohoria, nemá len triumfálny pocit z toho, že sa mu to podarilo, ale zároveň cíti aj bázeň z niečoho nepomenovateľného. S pohľadom rozostreným ponad okolité končiare sa duša stíši a spočinie vo zvláštne upokojujúcom vedomí, že na tomto svete nie je nič, čo by stálo za všetky tie boje, strachy, stres, nepokoj, hádky a pachtenie, ktorými vypĺňame naše všedné životy. Život človeka stojaceho na vrchole hory sa dostáva do úplne inej perspektívy a celým vedomím sa ukotví známy budhistický slogan “aj toto raz prejde” a tým “toto” je všetko, čím žijeme, ba vlastne aj náš život ako taký. 

Tieto zápisky si nenárokujú byť objektívnym sprievodcom, sú len pokusom zachytiť emóciu, ktorá mi počas návštevy Ostrihomu zarezonovala v duši.

Ostrihom

Neviem, kto by cestoval do Ostrihomu zo Šiah, ale ak by náhodou niekto áno, tak si vychutná krásnu cestu popod pohorie Börzsönyi a okolo úhľadných a sviežich zelených lúk spásaných dobytkom. Bazilika sa vynorí pred prekvapeným cestujúcim ako šperk z Fabergého vajca. Cez deň ju ožaruje slnko, večer umelé osvetlenie, ktoré jej dáva rozprávkový nádych. 

Ostrihomská bazilika je po bazilikách sv. Petra (Rím) a sv. Pavla (Londýn) tretím najväčším kostolom v Európe. V jej bezprostrednej blízkosti na Várhegy, teda na Hradnom vrchu, sa nachádza na prvý pohľad oveľa nenápadnejšie Hradné múzeum, ktoré osobne považujem za skutočný poklad Ostrihomu. 

Sám kráľ … 

Veď si to len predstavte. Prechádzate sa po miestach, kde bol korunovaný kráľ Štefan I. Vidíte repliku jeho koruny a korunovačný trón. Sedíte pri okne, kde sedával on. Možno.

S údivom zisťujem, že jedna z najkrajších miestností, Sieň Štefana I., je vlastne “najzachovalejší obytný priestor v Maďarsku z konca 12. storočia. Pôvodne fungovala len ako opora krídla nad ním, nazývaného Beatrixina sieň. Jeho klenba, v tom čase jedinečná v Maďarsku, a jemne prepracované hlavice stĺpov, dokazujú, že v čase vlády Bélu Ill. boli aj také zdanlivo „bezvýznamné“ časti budovy brané vážne. Predsieň slúžila od polovice 15. storočia ako šatňa kúpeľa Jánosa Vitéza, potom koncom 16. storočia slúžila ako sklad. Značky nájdené na schodisku naznačujú, že podesta bola používaná v časoch tureckej okupácie ako a pec na pečenie. Okolo polovice 19. storočia sa kvôli červenému mramorovému stĺpu v strede Miestnosti verilo , že sa tu narodil Vajk (neskorší kráľ Štefan I.).

Izba bola v roku 1874 premenená na kaplnku. Vtedy bolo zhotovené novorímske okno, zárubne, mozaiková podlaha a mimoriadne kvalitná freska. Vykopávky z 20. storočia dokazujú, že miestnosť bola postavená o dosť neskôr než sa predpokladalo, až koncom 12. storočia. Pri rekonštrukciách tak boli odstránené dostavby z 19. storočia, ostatné časti boli ponechané nezmenené, v dôsledku čoho miestnosť v súčasnom stave reprezentuje architektonické a umelecké pamiatky ôsmich storočí.” 

Storočia ubiehajú, významy a účely sa menia. Šatňa, pec, kaplnka, jedno po druhom. Človek sa prispôsobuje a prispôsobuje svet k obrazu svojmu. Hradné múzeum je dokonalým strojom času. Starorímske fresky, úlomky mramorových brán, reliéfy, pozostatky studní a podlahového kúrenia starých Rimanov sa striedajú s brneniami, mečmi, zbraňami nasledujúcich generácií a kaplnkou s mimoriadne vkusne zladenými pastelovými a terakotovými freskami, červený a biely mramor sa strieda s kameňom a drevom. Tvoria jedinečný prierez dynamicky sa meniacej doby na maličkom kúsku, strážia vertikálne ukotvený čas, ktorým padáme ako Alica v ríši divov letiaca dole králičou norou. 

Všetci sa stretneme raz v jednej kuchyni

Pri vstupe do kuchyne ma na prvú dobrú upútali zelené a hnedé keramické riady. Presne také by som si priala mať doma! Išlo o staromaďarskú keramiku. Oproti nim krásne medené turecké riady, a ešte o kúsok ďalej slamenné a drevené. 

Pri pohľade na tieto rôzne kuchyne sa prehĺbil postupne narastajúci pocit, ktorý som vtedy ešte nevedela pomenovať, ale dal by sa asi vyjadriť otázkou: Načo je to všetko dobré?

Tie boje a rivalita … Nakoniec po nás ostanú len riady, ak vôbec. 

Kto z nich jedol? Čo ak z taniera prvého vľavo jedol maďarský knieža, ktorý zabil Turka, ktorý si nalieval kávu z tej medenej konvice vo vitríne oproti? Alebo opačne. Riady zabíjajúcich aj zabitých riady stokrát obchytkané rukami žien čakajúcich svojich mužov a synov, sú vystavené vedľa seba a človek 21. storočia si môže namýšľať, aký je so svojim bielym porcelánom civilizovaný a o koľko je lepší než tí bojovní barbari pred pár storočiami. 

Zlatý klinec

Expozícia končí v obrovskej sále s obrazmi všetkých vládcov Maďarska od prvého Attilu po posledného panovníka. Je to obrovská miestnosť, ktorá urobí dojem. Vládcovia sú nakreslení v nadživotnej veľkosti a tak trochu v štýle tarokových kariet. 

Ako som si ich tak obzerala, zaujalo ma, kam jednotliví panovníci hľadia a ako sa tvária. Niekto smutne, iný ľahostajne, ďalší akoby pozeral kamsi bokom. Jeden z nich mal obuté čosi ako papuče, šľapky, iný čižmy a ďalší poltopánky vtedajšej doby. Možno som sa pozerala zle, ale ani u jedného z nich som si nevšimla nejakú vypínavosť, skôr pôsobili unavene a ustarane. 

Zlatým klincom prehliadky je pohľad na korunu kráľa Štefana I. a jeho trón. Koruna je ohurujúca. Jednak svojim rozprávkovým vzhľadom, ale najmä pri uvedomení si, že práve tam, na tom mieste, ju položili na hlavu kráľovi Štefanovi I. Naozajstná koruna naozajstného kráľa. História sa definitívne sprítomňuje a 11 storočí mizne ako para nad Börszönyi.

Veľký tresk

Pocit závratnej dynamiky zmien počas storočí sa znásobil pri pohľade zhora na okolité hory a rieku. Ten pokoj, s akým sa zelené kopce rozvaľujú v krajine, ako prúdi rieka … zrazu ma prekvapilo vedomie, že sa dívam na sopky a kaldery, ktoré síce v mnohých častiach už nie je vidno, pretože sú zanesené vrstvami novšej zeme, ale sú tam. Dívam sa na pozostatky sopečnej činnosti. V zemi sú vrstvy andezitu a tufu, ešte aj chudoba si stavala domy z mramoru, ktorý bol jednou z najdostupnejších hornín. 

Zrazu sa mi chcelo smiať. Skoro ma oklamali! 

Na kratučký okamžik som pred očami zrazu mala Pompeje a Akrotiri. Pokojná scenéria sa každú chvíľu môže rozvlniť, zatriasť. 

A my si tu len tak chodíme po sopkách a pestujeme na nich hrozno, dorábame víno. Milujeme sa, jeme, spíme, opíjame sa, ponáhľame, hádame, bojíme, uzmierujeme, urážame, posmievame, smejeme, obdarúvame, ohovárame, pomáhame, obchodujeme, rozčuľujeme jednoducho robíme všetko to, čo robili a robia ľudia už celé tisícročia. Život na sopke menom Zem je čosi fascinujúce.