Street food je jedlo, ktoré je pripravené na jedenie za pochodu. Spravidla si ho kúpite v nejakom stánku, kiosku, na tržnici alebo inom verejnom mieste. Keď som sa so street food prvýkrát stretla v londýnskych uliciach, nemohla som uveriť vlastným očiam. Jesť na ulici? Alebo v MHD? Nepoviem nič, keby to bolo na výlete alebo na túre v Tatrách, ale v meste? Pred pár týždňami som dorazila do Londýna z malého východoslovenského mestečka. Písali sa 90-te roky a ja som zažila prvý kultúrny šok. 

To však vôbec nebolo na prekážku tomu, aby som sa trendu rýchlo prispôsobila. S najväčšou radosťou som sa vzdala cinkania príborov a sýtych obedov s polievkou a dezertom.

Foto: Pixabay

Žiadne varenie, žiadne umývanie riadov, len energia pohybu a vietor vo vlasoch. Čo na tom, že len na eskalátore do hlbín metra, ktoré ma vezie za ďalšou prácou. Čím menej času som strávila vo vlastnej kuchyni, tým viac som ho strávila varením pre iných. Ja som sa najedla za pochodu.

Friday night

Prvé jedlo, ktoré som jedla vonku, bola pizza. Bol to najdrahši trojuholník pizze, ktorý som do toho času jedla. Podľa vtedajšieho kurzu britskej libry a slovenskej koruny som za ten trojuholník horúceho cesta so salámou a syrom, ktorý na papierovej tácke nechal veľký mastný fľak, zaplatila 185 korún. Pre predstavu, zo štatisticky priemernej vtedajšej slovenskej mzdy by som si mohla kúpiť 54 takých trojuholníkov, teda takmer 7 celých kolies pizze. Bloody hell! Pizza za dve stovky! V ten júnový piatkový podvčer, sediac na trávniku v parku na Leicester Square s plátom pizze a novými kamarátkami, som sa cítila ako milionár.

Pizzu sme dopučili, otreli zamastné ústa, prečesali strapaté vlasy, doladili make-up a vybrali sme sa do pubu, z pubu do clubu. O tretej ráno, keď sa kluby zatvorili, celý svet sa pobral na Trafalgar Square, odkiaľ išli nočné autobusy do všetkých kútov Londýna. Autobus do môjho kúta mal zastávku poblíž The National Gallery, na schodoch ktorej sme posedávali. Do babylonského džavotu jazykov z celého sveta sa vkrádala únava a vôňa horúcich hotdogov, ktoré absurdne čiperný predavač ponúkal z vozíka.

Ako sa svetlo dralo pomedzi mračná stvoriť ďalší deň, alkohol a adrenalín pomaly vyprchávali a hlad sa hlásil stále nástojčivejšie. Očistec trval do nejakej pol piatej rána, keď konečne dorazili a naštartovali naše autobusy.

Ten hotdog som raz ochutnala. Bol príšerný. Neobvykle mäkký párok, ktorý nebol ani párkom ani klobásou. Zaliaty anglickou horčicou, ktorá tiež chutí celkom inak ako tá naša, na ktorú som bola zvyknutá, navrchu mastná osmažená cibuľka. O pečive ani nehovorím. Keď dvaja robia to isté, fakt to nie je to isté. Podobným fiaskom bol pre mňa slávny fish&chips. Mastné a mastné, strašne mastné. 

Hranolky

Špeciálne miesto si v spomienkach mladého flamendra zaslúžia hranolky. Aj títo predavači vedeli, kam postaviť svoj mobilný stánok. Zvyčajne sme na nich narazili oproti pubu alebo na chodníku medzi pubom a stanicou metra.

Puby v tých časoch dodržiavali zatváračku podľa zákonov kráľovnej Viktórie. Po jedenástnej sme sa všetci ponáhľali chytiť posledný spoj domov. Apetít posilnený pivom zavelil zastaviť sa a kúpiť si veľké, svetložlté a mastné hranolky. Keď sa nás vo vagóne stretlo viac s balíčkom v mastnom papieri, tak celý vagón metra smrdel ako dobre prepálená fritéza. Alebo ako učebňa v našej škole, kde sa po anglicku učili hlavne ľudia z východnej Európy, ktorí si na štúdium si zarábali načierno brigádami v zázemí fastfoodových reťazcov. Ten nezmývateľný tukový pach presiakol každý pór a každú nitku oblečenia.

Foto: Pixabay

Keď som si kúpila svoje prvé londýnske hranolky ja, darovala som ich bezdomovcovi. Nedokázala som ich zjesť. S výrazom svetáka som odpovedala “samozrejme” na otázku predavača, či si prosím hranolky pokvapkať “vinegar”. Predsa mu nebudem hovoriť, že nerozumiem. A potom som zistila, že vinegar je ocot a ten blázon mi ním polial hranolky. Časom som však aj na túto zvláštnosť zvykla až tak, že mi ešte dlho po odchode z Londýna prišlo čudné jesť hranolky bez octu. 

Crêpe

Camden Lock je súčasťou slávneho Camden Market. Camden Market ponúkal všehochuť hudobných žánrov a módnych štýlov, bol to taký kultúrny Babylon. Camden Lock sa snažil zachovať tradíciu hand-made a remeselných výrobkov z celého sveta. Kým sa k ním človek dostal, musel prekľučkovať nástrahami street food zóny. Na niekoľkých metroch štvorcových mohol človek ochutnať široký sortiment africkej, indickej, ázijskej aj karibskej kuchyne. Šťastní ľudia posedávali kde sa dalo s miskami plnými ryže, rezancov, grilovaných kuriat, rýb, zeleniny, banánov a ananásov a tisíc spôsobov.

V záplave tejto exotiky boli blažene sa usmievajúci ľudia s palacinkami  za exotov. Sledovala som odkiaľ idú a dostala som sa ku Regent’s Canal, kde ako zjavenie pôsobil chalan, ktorý robil palacinky na dvoch obrovských platniach. Na jednu lial riedke cesto, dlhočiznou drevenou špachtľou ho roztieral a uhládzal, po upečení placku podobral a prehodil na druhú platňu. Odtiaľ putovala na pracovnú dosku, kde ju zasypali banánmi, šľahačkou a čokoládovou polevou. 

Áno, toto je sa jedlo na ulici fakt zle. Ale tá blaženosť! 

Bez práce nie sú koláče

Street food mi padlo vhod aj v bežné pracovné dni. V deň, keď som v našej štvrti objavila židovskú pekáreň, tak som s najväčšou radosťou vymenila studené rozmokvané BLT alebo tuniakové sendviče za čerstvý bagel obložený údeným lososom alebo s hummousom. A to som ešte netušia o samose! 

A keď som sa presťahovala do západného Londýna, začala zlatá éra môjho street food stravovania. Najprv som v potravinách pri stanici metra objavila Cornish pasty, steak and kidney pie a podobné mäsové pirohy. Po zložení náplne som radšej nepátrala, podstatné bolo, že mi predavač pie ohrial, zabalil a mohla som sa hnať na nástupište chytiť spoj do školy.

Ďalším majákom mi bol turecký take away, ktorý bol na rohu tej istej ulice. Okrem klasického shish alebo döner kebabu som tam objavila aj pide, falafel a Iskender kebab. Na spodok alumíniovej misky predajca nalámal pita chlieb, kôpku pečiva zasypal pečeným mäsom, to zalial rajčinovou omáčkou a dielo zavŕšil veľkou lyžicou smotany, na ktorú položil veľkú zelenú feferónku. V parku som si pri jedení poplakala, ale vypestovala som si na tomto jedle slušnú závislosť.  

Neskôr som o dva obchody ďalej objavila malý zázrak. Ani komisný výpredaj Manolo Blahnik sa nevyrovnal senzácii, keď som po rokoch zase raz ochutnala naozajstnú salámu. Taliansku suchú, natenko nakrájanú salámu v čerstvej talianskej ciabatte. Akoby mi život dával znamenie, kadiaľ sa bude uberať moja ďalšia cesta. 

Pri zdroji

Onedlho som si našla sobotnú brigádu v štvrti Hammersmith na Brackenbury road. A bola som priamo pri zdroji! Street food som začala pripravovať a predávať ja.

V Organic Coffe Shop, ako sa ten malý útulný priestor volal, sme pri jednom pulte pripravovali obložené bagety, kávy a polievky so sebou, ale kto chcel, mohol si posedieť aj pol dňa pri jednom z mála stolíkov pre hostí. 

V košoch na pečivo boli čerstvé francúzske croissanty, bagety a talianske ciabatty. V lahôdkovom pulte zákaznici našli paštéty, nakladané artičoky, ovocné džemy. Spoza skla sa usmievali talianske a francúzske šunky a salámy, nakrájané aj v celku. Olivy na váhu, sušené rajčiny v oleji, nakladané artičoky, klasický aj avokádový hummous. A syry!  Parmasan, vacherin, brie, chladiaci box bol plný všetkého, čo maškrtný jazyk ráčil. 

Táto brigáda pre mňa nebola finančne veľmi prínosná, pretože som vždy minimálne polovicu gáže minula na nákup. Ešte šťastie, že som tam brigádovala len v sobotu dopoludnia! Na druhej strane, ušetrila som sa za piatkové klubovanie, pretože v Organic Coffee Shope sme začínali v soboty ráno o ôsmej a po skončení brigády v Coffee Shope som ešte fičala dobrovoľníčiť na poobedie do charity shopu v Camdene. Áno, tam, kde býva street food z celého sveta! 

Tak sa mi zdá, že celé tie roky v Londýne som strávila v pokluse od kiosku ku stánku a od stánku ku bistru. V spomienkách sa striedajú horúce aj studené jedlá inšpirovaného kuchyňami z celého sveta, stanice metra, hluk križovatky, na ktorej čosi chvatne dojedám, než na semafóre naskočí zelená a dav ma ako vlna odnesie ďalej vodami londýnskeho života.

Gurmán TAXI Vám ponúka limitovaný výber remeselných vín z konkrétnych vinohradov. Všetky vína pochádzajú z TEKOVA, z vinohradov ktoré sa rozprestierajú na južných svahoch Štiavnických vrchov a priľahlej Ipeľskej pahorkatiny. Vinič tu zapúšta svoje korene hlboko do sopečného podložia, ktoré stvoril v pradávnych časoch mohutný vulkán Sitno.